Mojou najsilnejšou túžbou je dokázať s pokorou a bez odporu prijať všetko čo život prináša. V snahe rozpustiť ego som však akoby pozabudla na to, že žijeme vo svete duality a pre duchovný rast je potrebná vyváženosť, rovnováha  a  popieranie fyzického a mentálneho k rovnováhe rozhodne nevedie.  Vďaka Veronike som doslova objavila, aké netušené možnosti máme sťa ľudské bytosti v rukách. Verčin prístup nie je klasickým prístupom „bežného“ psychológa. Vidí v človeku viac než len telo a myseľ, cíti v človeku jeho potenciál, dokáže rozoznieť tie správne struny k tomu, aby sila ktorú v sebe máme mohla žiariť naplno. Nie je to žena ktorá by nikomu mazala okolo úst medové motúzy. Jej prístup čistí staré rany a vyťahuje zo skríň kostlivcov zapadnutých prachom. To nie je vždy príjemné, ale môžem povedať že to funguje. Lebo len vtedy dokážeme do svojho domu doniesť nové zdravé veci, keď sa zbavíme neporiadku ktorý sme roky hromadili.  Postupne sa stávam kľudným a menej zainteresovaným pozorovateľom svojej divokej mysle. Neskutočné strachy o deti ktoré ma vždy trápili sa zredukovali, dovolím si povedať na zdravú mieru. Potreba za každú cenu byť „milovaná“  a príjímaná sa rozplynula. Vlastne by som mohla povedať že som MILOVANÁ VŽDY nech už sa deje čokoľvek. Milovaná kým? Nazvite si to akokoľvek. Bohom, vesmírom, silou najvyššou…Vedela som to už dávno..a Verča mi to našťastie pripomenula v pravý čas. Ďakujem.

Jedno zo skvelých youtube videí na ktorom Veronika rozoberá tému „kríza stredného veku“ ma inšpirovalo k napísaniu rovnomennej básne. Touto cestou by som jej ju rada venovala 🙂

KRÍZA STREDNÉHO VEKU
Počítaš vrásky, vlasy, kilá..
Už nie si krásna si len milá.
Kráčaš si v dave, priemerná..

Cítiš sa neviditeľná.

Kde je to slečna príďte prosím,

netušíš čo chceš nevieš kto si.

A letia týždne, letia roky,

hrubne ti driek a rastú boky.

Premýšľaš kam sa vlastne strácaš..

Čia je to vina, koho práca?

Čo si to žila? Kam to speje?

Topíš sa v chvíľach beznádeje.

Tak ešte rýchlo, rýchlo nahnať

a milovať až príde závrat,

dokázať si že zato stojíš,

len prázdnoty sa strašne bojíš.

Bojíš sa že sa celkom zmažeš,

víno dnes piješ, vodu kážeš..

A neješ, šminky, veľa cvičíš,

bolí to keď si dušu ničíš.

A potom príde jedno ráno,

v ňom sama sebe povieš „áno“.

Toto som ja a tak som celá,

tých sebaklamov bolo veľa.

V údive pozrieš do zrkadla,

div že ti slza nevypadla…

Vo svojich očiach vidíš všetko,

bolesť i múdrosť dávnych predkov.

Vidíš v nich čisté malé dievča,

čo sa mu mnohé veci priečia.

Vidíš v nich umelca i matku,

vdychuješ túto chvíľu sladkú.

Tá tichá radosť srdcom tečie,

zrazu necítiš nebezpečie,

na stav ten nie sú žiadne slová

a zrodila si sa dnes znova….

Ach Bože, aká je to voľnosť,

keď k sebe cítiš blahosklonnosť.

Vieš že si správne utkaná

a žitia hra je vyhraná.